Čtyri veľké psychiatrické mýty

Čtyri veľké psychiatrické mýty

30.12.2011 13:13

Štyri veľké psychiatrické mýty

 
John Virapen vo svojej knihe Kult liekov píše: „Nútili by ste svoje päťročné dieťa fajčiť marihuanu? Ak nie, tak prečo by malo brať antidepresíva?“ Tieto slová dobre vystihujú základný problém psychofarmak (psychiatrických liekov). Aký je v skutočnosti rozdiel medzi týmito liekmi a inými drogami? Sú naozaj bezpečnejšie? A hlavne, skutočne slúžia na liečbu duševných porúch – a nie iba na ich prekrývanie? Faktom je, že psychofarmaká tvoria základ každej psychiatrickej liečby. V tomto blogu nechcem ani tak do hĺbky rozoberať ich účinky, ako skôr upozorniť na štyri mýty, ktorými psychiatria udržiava fámu, že lieky sú jedinou efektívnou liečbou duševných porúch.

 

ŠTYRI VEĽKÉ PSYCHIATRICKÉ MÝTY
1. Duševná porucha je choroba. 

V medicíne sa za chorobu považuje súbor telesných symptómov (príznakov), ktoré majú spoločný biologický pôvod v narušení správneho fungovania určitého telesného orgánu alebo funkcie. Táto narušená funkcia je samozrejme za použitia správnych technológií objektívne pozorovateľná a zistiteľná. Rôzne symptómy (napr. bolesť brucha) pritom môžu mať rozličný pôvod (napr. otrava, zápal alebo nádor), a preto môže byť daný symptóm spôsobený rôznymi chorobami (napr. salmonelóza, zápal slepého čreva, rakovina hrubého čreva). O chorobe totiž hovoríme na základe jej biologického pôvodu, príčiny, ktorú vyšetrujú lekári pomocou objektívnych testov; nie na základe povrchných symptómov.

ÚPLNE iná situácia je v psychiatrii. Celá táto veda je vybudovaná na predpoklade, že bežné psychické problémy, ktoré boli u rôznych ľudí zdokumentované, sú vlastne chorobami. Odborníci nazývajú tieto choroby duševnými (psychickými, mentálnymi) poruchami, čo naznačuje predpoklad určitých porúch v správnom fungovaní mozgu.

Keď poznáme charakteristiku pojmu „choroba“, mali by sme logicky predpokladať, že aj jednotlivé psychické poruchy boli popísané na základe ich spoločného, či už biologického alebo psychologického, pôvodu. Keby som totiž mal diagnostikovanú nejakú chorobu, hoci duševnú, predpokladal by som automaticky prinajmenšom to, že môj lekár vie, akú má tá choroba príčinu. Ak už ani to, tak to posledné, s čím by som sa ešte bol ochotný vyrovnať, by bolo, keby mi lekári vedeli spoľahlivo povedať, aká je charakteristika duševne zdravého človeka, a aký by som bol ja, keby môj mozog či moja psychika žiadnou chorobu netrpeli. Nakoľko psychické poruchy sú všeobecne brané ako istý druh chorôb, boli by tieto dve moje požiadavky úplne oprávnené.

Veci sa však majú tak, že psychické poruchy nie sú „vymýšľané“ na základe ich pôvodu. Za psychickú poruchu sa dnes môže označiť prakticky akýkoľvek vzorec myslenia, cítenia a správania, na ktorom sa členovia Americkej psychiatrickej spoločnosti zhodnú, že nie je normálny, alebo nie je spoločensky vhodný či prospešný (tejto téme som sa podrobnejšie venoval v predošlom blogu Kontroverzia psychických porúch). V dokumentoch, ktorými sa riadia psychiatri a klinickí psychológovia po celom svete, sú jednotlivé psychické poruchy charakterizované ich symptómami (napr. depresia je charakterizovaná pokleslou náladou, stratou motivácie, celkovým poklesom fyziologickej aktivácie atď.) Spoločnosť tieto dokumenty slepo nasleduje a nespochybňuje myšlienku, že depresia je naozaj choroba. Keby sme skončili pri depresii, tak sa s tým vyrovnám. Medzi duševné poruchy sa však taktiež radí gambling, nočné mory či agresivita za volantom.

Problém je už len v tom, že choroby nemôžu byť charakterizované svojimi príznakmi, keď žiadna ich univerzálna príčina nie je známa: príznaky sa totiž nazývajú príznakmi preto, lebo majú spoločnú príčinu – sú to príznaky NIEČOHO. Ak túto príčinu nemajú, nie sú ničím iným, než opismi nejakých spôsobov správania, ktoré spolu môžu a vôbec nemusia súvisieť. A ja nepotrebujem, aby mi niekto diagnostikoval, aký som, a označil to za chorobu, pokiaľ sám nevie, ako túto chorobu liečiť. Osobne by mi totiž znelo úplne inak, keby mi niekto povedal, že sa správam zvláštne, alebo že mám nejakú poruchu. To druhé škatuľkuje ľudí a zbavuje ich zodpovednosti za vlastné psychické problémy. Už to totiž zrazu nie sú „problémy“, ale „choroba“.

2. Chorobu treba liečiť. 

Akonáhle vám diagnostikujú chorobu, prvé, čo vám napadne, bude, že ju musíte vyliečiť. Nikto predsa nechce byť chorý. Choroba je totiž neprirodzený stav, prirodzené je zdravie. A to duševné rovnako ako telesné. Práve tento fakt považujem za veľmi významný marketingový ťah, ktorý napĺňa ambulancie psychiatrov (ale aj iných odborníkov či neodborníkov na duševné zdravie) aj ľuďmi, ktorí vlastne takýto typ starostlivosti ani nepotrebujú. Súvisí to samozrejme s bodom č. 1: akonáhle sa moje bežné problémy a trápenia (napríklad hanblivosť) stanú chorobami (tzv. sociálna fóbia), prestávam za ne niesť zodpovednosť, strácam kompetenciu riešiť ich a naopak, začínam byť odkázaný na expertnú moc a obracať sa na inštitúcie, ktoré majú príslušnú chorobu preskúmanú serióznymi vedeckými metódami, bežnému laikovi neprístupnými, a sú teda na moju chorobu odborníkmi. A títo odborníci samozrejme tvrdia, že moju chorobu je možné liečiť – a to iba u nich. Takto sa šíri druhý veľký psychiatrický mýtus: chorobu treba liečiť a my sami so svojimi obmedzenými vedomosťami a prostriedkami na to nie sme kompetentní. Musíme vyhľadať psychiatrickú liečbu.

Chyba! Faktom je, že v dnešnej dobe sú už diagnostické systémy duševných porúch tak prepracované, že pri dôkladnom vyšetrení by nejaká porucha bola diagnostikovaná prakticky každému. To však neznamená, že takáto porucha je pre daného človeka naozajstným problémom (a nie iba vymysleným), a že je nutné ju liečiť. Je to len a len na vás, či sa rozhodnete pre liečbu, ak vám niečo diagnostikujú. Obzvlášť opatrný a zdržanlivý by som bol pri rozhodovaní, či sa rozhodnúť pre psychiatrickú liečbu svojho dieťaťa, pre ktoré môžu byť psychofarmaká oveľa vážnejším problémom, než jeho „porucha“, ktorú majú liečiť. Tento psychiatrický mýtus by som chcel doložiť príkladmi dvoch kontroverzných duševných porúch: ADHD a bipolárnej poruchy.

ADHD (porucha deficitu pozornosti s hyperaktivitou) je súbor symptómov, ktoré zastrešujú kategóriu, ktorú možno pomenovať ako hyperaktívne deti. V USA je táto porucha diagnostikovaná približne 20% všetkých detí. Pravdepodobne aj vášmu hyperaktívnemu dieťaťu by bola po návšteve psychiatra diagnostikovaná táto porucha a nasadená liečba dlhodobým užívaním stimulantov, ktoré budú jeho hyperaktívne prejavy tlmiť. Otázkou je, či to je naozaj to, čo chcete svojmu dieťaťu poskytnúť. Človek, ktorý pasívne príjme fakt, že hyperaktivita je porucha, pravdepodobne aj pasívne príjme túto liečbu ako nutnú samozrejmosť. Lenže ani samotní psychológovia a psychiatri sa nezhodujú v tom, či ADHD vôbec je naozajstnou poruchou. Hyperaktivita detí je totiž celkom prirodzená vec, bez ohľadu na to, či niektorým rodičom naozaj viac vyhovuje dopovať svoje hyperaktívne dieťa liekmi a maĎĎ߁ďőőőőőöřů232Zelené potraviny GreenfoodsksCZKCZKČlánkyť pokoj.

Podobným prípadom je tzv. bipolárna porucha, ktorá je charakterizovaná ako dlhodobé, periodicky sa opakujúce výkyvy extrémne radostných a melancholických, depresívnych nálad. Smutné je, že táto porucha sa za posledné roky začala diagnostikovať aj deťom, pre ktoré sú výkyvy nálad snáď najcharakteristickejšou črtou ich prirodzeného správania. Psychiatrická liečba bipolárnej poruchyspočíva klasicky v dlhodobom užívaní tzv. stabilizátorov nálady, teda látok, ktoré jeho náladu spriemerňujú a udržiavajú na hladine, kedy nie je ani zvlášť radostná a optimistická, ani zvlášť smutná a pesimistická. Problém je ten istý, ako pri ADHD: netvrdím, že takýto spôsob liečby výkyvy nálad nevyrovná, vášmu telesnému zdraviu však pravdepodobne dvakrát neprospeje, rovnako ako pravidelné užívanie akýchkoľvek psychoaktívnych látok. Je to teda na mne, či sa pre takúto liečbu rozhodnem, rozhodne to však nie je moja povinnosť.

3. Choroby sa liečia liekmi. 

Dostávame sa k tretiemu psychiatrickému mýtu. Akonáhle mi totiž diagnostikujú duševnú poruchu a presvedčia ma o tom, že je to choroba, ktorú treba liečiť, príde mi celkom prirodzené, užívať lieky. Choroby sa predsa liečia liekmi.

Lenže nádcha sa nevylieči nosnými kvapkami. Skutočné lieky liečia príčinu chorôb a nie ich následky, a keďže príčinu drvivej väčšiny duševných chorôb nepoznáme (bodaj by sme aj poznali, keď nie je žiaden dôkaz o tom, že by vôbec boli chorobami), nemôžu psychofarmaká zákonite liečiť skutočné príčiny našich psychických problémov.

Samozrejme, psychofarmakológovia sa snažia... Medzi laickú aj odbornú verejnosť rozširujú veľmi populárnu formulku, že všetky psychické poruchy sú spôsobené chemickou nerovnováhou v mozgu, a ich lieky túto nerovnováhu upravujú do normálu, čím zasahujú ich samotnú najhlbšiu príčinu. Je až zarážajúce, ako je toto presvedčenie rozšírené (skúste zadať do Googlu slová „chemická nerovnováha v mozgu“), a to napriek tomu, že nikdy nebolo vedecky preukázané. Pritom sa v klasickej psychiatrii berie ako najzákladnejšia axióma.

Rád by som teraz v jednom odstavci načrtol, ako vyzerá ten seriózny vedecký výskum psychických porúch, na základe ktorého odborníci tvrdia, že musíme užívať psychofarmaká. Najskôr sa vyvinie psychoaktívna látka, o ktorej je presne známe, ktoré konkrétne biochemické procesy v mozgu ovplyvňuje. Pre ilustráciu si predstavme, že touto látkou bude alkohol. Následne ideme hľadať psychickú poruchu, na ktorú by alkohol mohol byť efektívny. Ako výskumník vyslovím domnienku, že touto poruchou by mohla byť hanblivosť a nízke sebavedomie. Celý čas pritom mám na vedomí, že hanblivosť je pre mňa psychickou poruchou a príčinou všetkých psychických porúch je nerovnováha určitých chemických látok v mozgu. Následný výskum naozaj preukáže, že ľudia pod vplyvom alkoholu boli menej hanbliví ako tí, ktorí ho neužili. Záver výskumu: príčinou hanblivosti a nízkeho sebavedomia je nedostatok hormónov a enzýmov, ktoré súvisia so spracovaním alkoholu. Preto dodávanie alkoholu je jedinou skutočnou liečbou hanblivosti, pretože pôsobí priamo na jej biochemickú príčinu.

Toto je spôsob, akým sa vedecky dokazuje biochemická povaha duševných porúch. Bol by fajn, keby základná axióma psychiatrie: „psychické poruchy sú poruchami chemickej rovnováhy v mozgu“ bol platný. V skutočnosti však tento predpoklad doposiaľ nebol spoľahlivo potvrdený pre žiadnu duševnú poruchu. Kde je teda opodstatnenie liečenia psychických problémov drogami a nazývania týchto látok liekmi?

Tieto otázky si však bežný užívateľ psychofarmak nekladie. Z médií predsa vie, že psychické problémy sú problémami biochémie a to najlepšie, čo pre seba môže spraviť, je navštíviť psychiatra a užívať jeho lieky. Vraj je to vedecky dokázané... Vo vedách o psychike však nič nie je stopercentne dokázané. Ide o tak zložitú oblasť bádania, že prakticky každý jej výskum možno spochybniť.

4. Psychoterapia je na duševné poruchy neúčinná. 

Poslednou typickou fámou psychiatrie je, že psychoterapia je na rozdiel od liekov na liečbu duševných porúch neúčinná. Vraj sa s psychickými poruchami chodí za psychiatrom a psychológovia majú riešiť ľudí, ktorí smútia po rozchodoch alebo finančnej kríze.

V každom prípade, slovo psychoterapia neobsahuje slovo „terapia“ náhodne. Bola navrhnutá ako nástroj na liečbu toho, čo voláme (nech už akokoľvek nesprávne) duševnými poruchami. S výnimkou psychóz (najťažších duševných ochorení) a niekoľkých ďalších porúch so známym biologickým podkladom, spočítateľných na prstoch jednej ruky, nie je žiadna psychická porucha, na liečbu ktorej by boli lieky preukázateľne efektívnejšie než psychoterapia. Áno, sú poruchy, s ktorými sa nedá nič robiť ako s liekmi, tak ani so psychoterapiou, ale prípady, kedy sú lieky efektívne a psychoterapia nie, sú skôr výnimkou.

Napokon, ak človek vedie vyrovnaný život s plnohodnotnými medziľudskými vzťahmi, s najväčšou pravdepodobnosťou nebude potrebovať ani psychoterapeuta, nie to ešte lieky.

Na záver chcem len ujasniť, že neobviňujem zo šírenia týchto mýtov psychiatrov, ale psychiatrický marketing vo všeobecnosti. Nešťastná Freudova psychoanalýza je na internete kritizovaná každý deň, ale psychiatrická teória sa berie ako nespochybniteľná. A práve túto nespochybniteľnosť som chcel nabúrať, aby som ukázal, že je to iba jeden z uhlov pohľadu, ktorý má aj v odborných kruhoch svojich odporcov.
zdroj: Mato Orav
VýrobceČlánky